Ohováranie, obviňovanie a spriadanie "odvety" býva jednou z častých tém nielen babských rozhovorov...Sústreďovanie pozornosti na to, čo urobil alebo neurobil náš partner/ka, kolega, šéf.. ako veľmi nám tým ublížil, ako nám znepríjemnil, zničil život, ako mu to vrátiť, ako dotyčného zmeniť, mať ho pod kontrolou, resp. aké rôzne dôvody existujú, prečo sa nikdy nezmení...
Stálo by za to, položiť si otázku, zmenilo sa niečo (k lepšiemu) našim obviňovaním, kontrolou toho druhého alebo nebodaj pomstou?...asi nie...je to tým, že sme v prvom rade nečelili tomu najpodstatnejšiemu...
Pokiaľ sa nezameriame na to najdôležitejšie, nebudeme účinne a s odstupom riešiť situáciu, v ktorej sme sa ocitli a aj o 10, 20 alebo 50 rokov nás stále môže zožierať a pristihneme sa pritom, ako dookola ten istý príbeh niekomu, alebo „sami sebe“ rozprávame bez toho, aby nám bolo lepšie...alebo budeme s údivom pozorovať, prečo sa ocitáme vždy v rovnakej situácii...
Naše nevysporiadané city nám „zastierajú zrak“ a tak nie sme schopní sa na situáciu pozrieť jasne, z nadhľadu a konštruktívne ju riešiť...uvedomiť si, ako sme k nej my sami prispeli a s pokojom „previnilcovi“ poukázať na to, čo svojim správaním spôsobuje a určiť mu hranice, aby sa to viac nedialo.
Ak do Vás niekto hodí kameňom, odhoďte ho, ošetrite si spôsobenú ranu (obnovte svoju silu) a s rozvahou, pokojom ukážte dotyčnému zrkadlo ...